Prečo ostávame, píše Slovenka z Japonska

Tak dobre. Začínajú mi prichádzať správy i od ľudí, ktorí sa mi roky neozvali. Niežeby mi to nepadlo dobre, práve naopak, len mám taký pocit, že ten záujem vyvolal skôr fakt, že momentálne s rodinou žijem v Japonsku, ako moja maličkosť.

Premýšľam, či je to tým, že si naše i zahraničné médiá plnia svoju funkciu prihorlivo, alebo tým, že z toho množstva informácií, ktoré sa na nás valia zo všetkých strán, v sebe dokážeme nakoniec uchovať iba desivé obrazy nešťastia a podivný strach z niečoho, čo ani nevieme presne definovať.

Presne taký pocit som mala i ja sama, keď som od piatka nepretržite sledovala správy, čítala komentáre, pozerala hrôzostrašné videá a ešte hrôzostrašnejšie fotky.

V nedeľu sa konečne dostavila únava z toho všetkého a zvíťazila racionalita. Vypla som chrliče informácií a začala o veciach premýšľať. Možno budú niektoré z nasledujúcich riadkov zaujímavé i pre vás.

Japonsko síce na mape vyzerá dosť útlo, v skutočnosti je takmer také veľké ako osem našich republík.

Upravení, voňaví a sústredení

Ak máte z informácií, ktoré dostávate pocit, že v Japonsku teraz nemáme čo jesť, piť, že je tu akútny nedostatok pohonných látok a problémy s výpadkami elektriny, je to pravda, ale týka sa to naozaj len postihnutých oblastí.

Vo zvyšku krajiny panuje poriadok a pokoj, presne tak, ako pred nešťastím. Keď som po víkende vyrazila do práce, i mňa to zaskočilo.

Človek má po takýchto nešťastiach pocit, že svet sa už nemôže točiť ako doteraz, ale Japonci tu na severe, v Sappore, (a všade tam, kde to bolo len trochu možné) sa naozaj ponáhľali do práce. Upravení, voňaví a so sústredenými tvárami išli pracovať. Vedia, že nič iné ani nemôžu robiť.

Tento nezvyčajný pokoj a japonskú disciplinovanosť si všimli, možno nezámerne, i zahraničné médiá.

Reportér z BBC šokovane obdivoval, ako ľudia hodiny trpezlivo stáli v rade pred telefónnymi búdkami a čakali, kým na nich príde rad.

Nejaký fotograf odfotil dvojicu obyvateľov Tokia ako z piatka na sobotu úhľadne spí na úhľadne uložených kartónoch a vedľa sú úhľadne uložené topánky i kabelka. (S istotou viem, že ten pár mal svoje topánky i kabelku aj ráno, a že v tej kabelke bola i peňaženka, hoci ju nikto celú noc nestrážil.)

Na inej fotke som videla ľudí v krízovom centre spoločne cvičiť a potom tam bola i celá séria fotiek ľudí s rúškami. Vyzerali síce dosť dramaticky, ale rúška sa tu nosia bežne. Chorí sú natoľko ohľaduplní, že im záleží na tom, aby nenakazili ostatných.

Kdesi inde som zase zachytila informáciu, že ľudia v postihnutej oblasti naozaj vykúpili všetok tovar - na regáloch vraj zostal iba alkohol.

Na nejakom videu starší pán chodí pomedzi ruiny a trpezlivo niečo zbiera. Zvedavému novinárovi napokon ukáže zbierku zablatených fotografií. Veselé obrázky detí zo školského výletu, rodinné stretnutia... momenty, ktoré majú cenu zlata.

... a zvyknutí

Japonci sú takí. Napriek tomu, že situácia bola (a stále je) vyhrotená sa tu nikto nehádal, nestrkal, nepanikáril, nenadával, nelúpil. Také veci sa v súčasnej situácii nehodia, Japonci to vedia a aj sa podľa toho správajú. Práve preto sa tu veľa ľudí zachránilo i pri nešťastí tohto rozsahu.

Japonci veľmi dobre vedia, čo majú v krízových situáciách robiť, kam majú ísť, čo si so sebou vziať... na všelijaké pohromy a nešťastia sú vďaka tomu, kde žijú, zvyknutí. Veci prijímajú oveľa pokojnejšie ako my.

V skutočnosti tu napriek vážnosti situácie, a predpokladám, že aj v epicentre nešťastia, veci fungujú minimálne tak dobre, ako u nás v hociktorý iný bežný deň. Informácie o tom, čo máte robiť sa na vás valia zo všetkých strán.

Ak zásobovanie a doprava nie sú stopercentné, isto je zachovaný najvyšší možný štandard. Obyčajne je tu totiž všetko takmer dokonalé a na minútu presne.

Typické japonské vlastnosti ako trpezlivosť, vytrvalosť a schopnosť veľmi efektívne pracovať v kolektíve sa naplno prejavili i teraz. Isté veci možno trvajú o niečo dlhšie, ako by tomu bolo v inej krajine, ale obyčajne sa im vďaka tomu podarí predchádzať chybám.

... a pokojní

Konšpiračné teórie o tom, či vláda a zodpovedné inštitúcie naozaj pravdivo informujú, vzniknú asi v každej krajine. Japonci na mňa pozerali dosť udivene, keď som im v pondelok, v utorok i v stredu kládla tieto otázky, a odpovedali mi trochu nepochopiteľne.

Vláda si robí svoju povinnosť, a občania si majú robiť svoju povinnosť. Viac som z nich nedostala. O nešťastí sa tu nediskutovalo pri káve, pri obede, po obede, ani pred odchodom z práce. Dnes mi jeden známy povedal, že po obrovskom tlaku a dopyte po informáciách je zrazu v spravodajstve toľko grafov, tabuliek, čísel a výpočtov, až začína mať obavy.

Pomaly sa objavujú správy o tom, ako cudzinci húfne opúšťajú krajinu. Dnes sme o tom hovorili s priateľom z Poľska. V okruhu 250 kilometrov od Sendai je situácia naozaj vážna.

Ľahké to pre regulované odstávky prúdu a nízkej radiácii nie je ani v takej megalopole ako je Tokio.

Ale tu u nás, na severe, je pokoj. Vonku mrzne, do rána možno bude nový sneh.

Ostávame.

(Autorka je jazykovedkyňa a žije v Japonsku)